Zmen ma

Silnú prítomnosť Boha v mojom živote som pocítila, keď som začala moju cestu v Inštitúte. Bola som dievča, ktoré veľmi milovalo svoju mamu. Pre mňa bola všetkým. Neurobila som žiadne životné rozhodnutie bez nej, ani keď mi predstavovali tento štýl života. Konečne, ale po mnohých rokoch som sa rozhodla začať. Keď som bola v prvom ročníku ašpirantátu, Boh mi zobral moju mamu, osobu, ktorú som milovala najviac na zemi.... Myslela som, že môj život sa rozbije na kúsky, ale Boh si ma už pripravil na túto chvíľu. Cítila som skutočne Božiu prítomnosť prostredníctvom mojich sestier zo skupiny, ktoré ma sprevádzali v každom okamihu svojimi modlitbami.. atď.. Ja ako nikdy som sa obracala na Božie slovo a Eucharistiu. Tak ruka v ruke ako šiel čas, som pochopila,, že skutočne Boh ma chcel celú pre seba a aby moja láska bola celé úplne neho. Táto silná skúsenosť, ktorú som zažila, zmenila pozitívne môj život, urobila ma zrelšou ženou, zodpovednejšou – v mojej práci, v mojej rodine mi umožnila byť nezávislejšou. Musím ale uznať – toto všetko mám v Inštitúte, ktorý mi ponúkol prosriedky, aby som objavila Boha, ktorý navždy poznačil môj život...

Môj duchovný životopis

Môj duchovný život začal už mojím narodením. Hovorím to teraz, keď mám 35 rokov – pozerám sa späť, aby som si opäť prešla svoj duchovný životopis. Narodila som sa „náhodou“, bola som nechcené dieťa. Dodnes som nezakúsila v rodine veľa lásky. Mohla by som sa cítiť frustrovaná, ale nie je to tak. Odvtedy, čo som vo farnosti chodila na katechizmus, na prípravu k prvému sv. prijímaniu, videla som, že všetko je dobré. Čo som nedostala od svojich rodičov, dostala som od katechétok, kňazov, kamarátov a kamarátok z katechizmu a tiež v škole. Kvôli tomu som tam vždy chcela ísť. Nepamätám si na všetky etapy tohto útleho veku. Všetko bolo pre mňa tajomné a preto krásne, ale ešte som tým nežila. Situácia sa zmenila birmovaním. Rástla som, ale v rodine sa nič nezmenilo. Hovorí sa, že birmovaním sa stávame dospelými v Kristovi a v Cirkvi. Túto vetu som si často opakovala a usilovala som sa v tomto smere rásť. Nikdy som nemala veľa priateľov, pretože ma nezaujímali veci, ktorým sa venovali moji vrstovníci. Viac som sa modlila a tak som nevedomky duchovne začala rásť. Myslela som, že to tak robia všetci. Nevedomky „som dala Bohu zelenú“ bez pomoci inej osoby. Životné udalosti mi prinášali utrpenie, ktoré bolo v očiach ľudí hlúpe, ale pre mňa veľmi dôležité a bolestné: cítila som sa ľudsky vykorisťovaná svojimi rodičmi a považovaná za nulu, keď som im pomáhala pri práci. Bola to skúška odovzdanosti, ktorú mi v tom období Boh chcel dať, aby preveril moju vieru. Tá sa prejavovala tým, že som sa viac modlila, zúčastňovala sa na nedeľných sv. omšiach a vyučovala som vo farnosti katechizmus. Čím viac som prežívala utrpenie, tým viac som priľnula k Cirkvi. Boh to využil, aby na mne pracoval, formoval ma a vychovával, ale bolo to také jemné, že som si to ani nevšimla. Výbuchy hnevu a plaču sa však stupňovali. Roky som prosila o duchovného vodcu, ktorý by mi pomohol v týchto, pre mňa veľmi ťažkých situáciách, ale Boh mi ho dal až po desaťročnom trápení.Tento duchovný vodca ma „vyzdvihol do šiesteho neba“, rozuzlil zložité veci a nechal ma, aby som zodpovedne pracovala na obnove svojho života. Dal mi pochopiť zmysel, význam a cieľ môjho života vo svojej plnosti, cez moje slabosti, povahu a cez omyly, ktorých som sa dopustila. Dal mi pochopiť, že Boh a ja môžeme byť jedno len vtedy, keď budem chcieť, pretože Boh ma „odsúdil“ k tomu, aby som bola slobodná a šťastná v Ňom. Moja situácia v rodine sa zhoršovala, ale ja som sa cítila stále pokojnejšia, živšia, stále viac kresťankou, silnejšia v Bohu, v jeho Duchu, ktorý žil vo mne v akejkoľvek situácii. S pomocou Inštitútu VDB, ktorý som si zvolila, prežívam tiež zmysel pre rodinu. Rástlo vo mne veľké želanie milovať Boha a poznávať ho tým, že sa ponorím do Jeho tajomnej lásky. Teraz sa cítim pokojná. Istota Ducha rastie, ale tiež rastú i životné problémy, ktoré Boh dopúšťa, aby som nespyšnela. Ešte neviem naplno žiť a zakúšať prejavy lásky, ktoré mi Boh dáva. Odporujem Mu a nepoznám motívy tohto svojho konania. Keď prosím o láskavosť, zdá sa to divné, ale prvá osoba, ktorá to počuje je Panna Mária, tá zasiahne hneď, Boh prichádza neskôr. To ma vedie k úvahe: od mojej pokrvnej rodiny sa mi nedostávalo pozornosti a preto mi ju poskytuje Mária, len čo o ňu požiadam – presne tak, ako pravá vlastná mama – pozorná k potrebám svojho dieťaťa. Mojou mamou je vlastne Presvätá Mária. Už som zvedavá, ako mi pomôže lepšie milovať Boha.

Duchovné materstvo

Mária v Jánovom Evanjeliu prijala duchovné materstvo a v tomto materstve celé ľudstvo. Počas svojej činnosti v škole som zažila veľa povzbudivých situácií, ale prežila som i situácie, ktoré boli dosť ťažké. Bola som mladá, plná nadšenia, mala som veľkú odvahu bojovať s problémami detí. Vedenie školy mi zverilo rôzne úlohy. Usilovala som sa robiť všetko, ako som najlepšie vedela. Každý deň som obetovala Pánovi všetky radosti, námahy, ťažkosti, ... Vedela som, že Boh tieto moje obete prijíma. Prvé pracovné roky boli súčasne i mojimi prvými rokmi v Inštitúte. Prvé sľuby sa vyznačovali veľkou horlivosťou. Bola som pripravená pre vieru trpieť i stratiť prácu, nakoľko som začala pracovať v období tvrdej totality. Usilovala som sa dávať sa žiakom s plným nasadením. Veľakrát som si myslela, že moje zanietenie pre žiakov bolo zbytočné, pretože malí žiaci si z prvých školských rokov nepamätajú temer nič. Po niekoľkých desaťročiach mi však Pán konkrétnym spôsobom ukázal, ako si pamätá každú moju činnosť, ktorú som mu obetovala z lásky. Jedna moja trieda ma pozvala na stretnutie po dvadsiatich rokoch.. Po uvažovaní a váhaní som sa rozhodla, že na stretnutie pôjdem. Nevedela som si predstaviť stretnutie s dospelými ľuďmi, s ktorými som mala kontakt iba v ich detskom veku. Zaujímavé však bolo, že som si postupne vybavovala každú tvár, ich spôsoby a situácie, ktoré som s nimi prežila. Odvtedy mi prešlo rukami množstvo iných detských tvárí i osudov. Stretnutie sa odohralo v období, keď som začala rozmýšľať o odchode zo školských služieb. Pán mi však pripravil veľký zážitok a ja som sa rozhodla ďalej pracovať na Jeho vinici. Pre ilustráciu by som uviedla niekoľko výrokov mojich bývalých žiakov, ktorí pri našom stretnutí mali už tridsať rokov: • Vo svojom živote som mal mnoho učiteľov, ale nikto nebol ako vy – postavili ste nám latku veľmi vysoko a nikto ju nedosiahol. • Ako ste to robili? Nikto z nás necítil, že by ste ho mali menej rada ako toho druhého? • Keď som s Vami hovoril, myslel som si, že mňa máte najradšej, že Vás nezaujíma nikto iný, iba ja. • Stále som túžil po tom, aby som sa Vám aspoň raz v živote mohol poďakovať, pretože ste mi ukázali, ako mám mať rád svoje deti – naučil som sa to od Vás. A teraz Vám za to ďakujem. • Neboli ste iba naša učiteľka, ale tiež naša druhá mama a našou mamou ste zostali doteraz. Teraz Vám za to ďakujeme. • Pamätáte sa ešte na Mesiac? Povedali ste mi, že budete na mňa myslieť vždy, keď bude spln – a ja na Vás pri ňom myslím doteraz. Ďakujem Vám za to. Nikdy som si nemyslela, že by mi Pán dal takéto znamenie plnosti lásky, z ktorej sa rodí duchovné materstvo. Teraz Mu za to ďakujem. Opäť mám silu veriť, že láskou je možné meniť svet.

Boh píše aj po krivých riadkoch

Celý život sa odvíja poľa Božieho plánu, ktorý sa často nedá ľahko čítať. Podľa toho však ako sa človek zjednocuje s Ním, čím ďalej, tým ľahšie číta a chápe cesty, ktoré On ukazuje v behu rokov. Keď si prechádzam svoj život, zasvätenie sa mi javí ako zázrak: môj otec nikdy nemyslel na podobnú voľbu a pravdepodobne nikdy by ju neprijal, dokonca by ju zo všetkých síl sťažoval. Zvyšok mojej rodiny nikdy nemyslel na to, aby mi prezradil želanie mojej mamy: bol to pre nich nedosažiteľný sen. Čo sa stalo? Môj otec zomrel keď som mala 18 rokov. Potom som žila pravidelným životom: študovala som, chodila s priateľmi, až na jednu maličkosť: od určitého času som začala chodiť na katechizmus a starať sa o mládež. Po skončení vysokej školy môj život poznačila udalosť, ktorá všetkých uspokojila: bola som zasnúbená a v pláne bola svadba. Všetci vyzerali šťastní a spokojní. Uspokojovalo ich, ako sa odvíja môj život. No moja mama v sebe nosila zbožnú túžbu, mne neznámu, ktorá sa jej zdala až neskutočnou kvôli nepochopeniu u starkého. Pochádzala z jej sna. Musela si ním byť dosť istá, lebo mala dosť trpezlivosti čakať na kroky, ktoré Boh urobí v mojom živote. Moja teta, predtým, než umrela, mi porozprávala sen, ktorý mala moja mama, keď som mala dva roky: videla ženu – bola to Panna Mária. Snívala o nej často, bola jej neúnavnou spoločníčkou. Raz videla mnohé rehoľné sestry, v strede ktorých som bola ja oblečená do civilných šiat a moja mama celá ustarostená sa pýtala ženy na motív, prečo mám odlišné šaty. Pani odpovedala: „až príde čas, tak pochopíš... Nerob si starosti.“ Moja mama sa zobudila a povedala sen mojej tete, aby mi ho porozprávala, keď vyrastiem. Dozvedela som sa ho krátko pred smrťou mojej tety, keď som bola už Volontáriou don Bosca. Zrazu, bolo to roku 1983, mi bolo jasné, že sa musím pozerať ináč na môj život. Zrušila som zasnúbenie a v mojom vnútri som pocítila volanie k inému životu, životu bližšie pri Ňom. Mojím snúbencom musí byť niekto iný: nie človek, ale On. Na začiatku som hľadala východisko v iných spiritualitách. Nikdy som si nemyslela, že by ma Boh volal, aby som prežívala moje zasvätenie v rámci saleziánskej charizmy (v detstve som s ňou nemala pozitívne skúsenosti!). Namiesto toho nie, On ma ešte raz prekvapil, a hľa moja cesta: „ Byť Volontáriou don Bosca“. Ja, postavená proti saleziánskemu životu, som si nikdy nemyslela, že mám v sebe volanie k zasvätenému životu., ani som nikdy nemala duchovnú formáciu tak intenzívnu. Jednako som cítila, že moja cesta bola práve táto. Boh je stále tajomstvo, myslela som si, „kto vie, čo bude ešte chcieť...“ V tejto chvíli, keď píšem túto moju vnútornú skúsenosť, spomínam si na rôzne udalosti a prežívam Božie otcovstvo, jeho sladkosti a súčasne jeho pevnosť, jeho rozhodnosť a jeho veľkosť, keď píše medzi riadkami, ktoré vyzerajú byť v našich očiach niekedy krivolaké. Koľkokrát som sa pred Ním sťažovala, že nemám pri sebe svoju mamu, (predsa dnes poznávam, že mi bola oveľa bližšie, než som si myslela!), koľko krát po smrti môjho otca som Mu povedala: prečo sa to musí stať mne a práve mne. Zdá sa, že dnes mi odpovedá: „pre tvoje dobro, preto, aby ti bolo ľahšie“ a snáď môj otec by bol so mnou spokojný, s mojím naplneným životom a šťastím. Koľkí mladí, ktorí prežívajú podobnú smutnú životnú skúsenosť ako ja, sú stratení, alebo nenávidia život. Mne sa vďaka Nemu podarilo uveriť v život, milovať iných, chápať tých, čo trpia a najmä dávať život svojim bratom pre Neho. Dnes ti Pane ďakujem za všetko, budem Ti stále vďačná. ((Oggi ti dico grazie, Signore, per tutto e per sempre.))

Nekonečná prozreteľnosť Pána

Ďakujem Pánovi, pretože celý môj život bol zaplavený jeho nekonečnou láskou. Či už v momentoch radosti, alebo vo chvíľach utrpenia jeho láska uskutočnila a vykresala do mňa jeho dielo. Niekedy som nerozumela dôvodu bolesti a ťažkosti, ktoré som musela so zdravím, dôsledkom ktorých som musela zanechať štúdiá. Vtedy som nevedela, čo budem robiť vo svojom živote. Dnes viem, že všetko bolo prípravou na sledovanie cesty, ktorú On vybral pre mňa od počiatku. Pretože Pán chcel, aby som bola VDB, aby som žila poslanie uprostred sveta, aby som pracovala v kancelárii a práve tu, kedysi pred písacím strojom a dnes pred počítačom prinášala kresťanskú prítomnosť do tých prostredí, kde nemôžu vstúpiť iné osoby. A tak prešli roky delené na hodiny práce, s osobami, ktoré Pán vložil na moju cestu, žiale a tiež malé radosti, ktoré prináša so sebou každý deň. Na príhovor Panny prosím, nech moja prítomnosť tam slúži na to, aby som priviedla k Bohu všetkých tých bratov, ktorí sa môžu obrátiť iba prostredníctvom príkladu kresťanského života. Boh pozná všetky moje nedostatky a chyby, celú moju úbohosť a slabosť, ale napriek tomu si ma vyvolil a zasvätená jemu zverujem sa mu úplne do jeho Božských rúk, s tým, že Jeho dielo vo mne privedie do šťastného konca.

Práca a život v Duchu

Zažívam skúsenosť práce veľmi účinne. Bez akejkoľvek domýšľavosti bola som vyzvaná prijať riadenie Odboru školstva. Vo svojej práci som vždy mala úlohu samostatného zodpovedného pracovníka, ale nikdy na prvých miestach. Tento krát som v prvej línii. Dávať rozhodnutia v prvej osobe, poznať právo a dekréty, o ktorých som nevedela, zhovárať sa s politikmi, vysokými funkcionármi, primátormi, atď... To ma priviedlo do veľkej krízy. Mne, ktorá som stále pracovala rodinným štýlom, pobádaná viac dobrými citmi, aj keď profesionálne sa s kompetenciou, sa zdalo takmer nemožné prežiť takú skúsenosť. Prvý rok som čelila situácii s veľkou nevedomosťou a prostotou, ale s veľkým spoľahnutím sa a dôverou v dobrého Boha. A nie si unavená? – pýtali sa ma. Nie, nebola som unavená. Keď som bola s druhými v práci, nachádzala som silu a výnimočnú energiu, ako keby ma nič a nikto nemohol nahnevať a ako keby pre každú ťažkú situáciu bolo riešenie. Úcta a dôvera tých, ktorými som bola obklopená, bola mojou energiou, ale ešte viac veta jednej kolegyne, ktorá rozumela potrebe výnimočného príhovoru vo výnimočnej situácii: „Modlím sa a prosím za teba...“ Skorá ranná omša krášlila a dávala dušu každému môjmu dňu. Druhý rok sa stal plnším utrpenia, pretože teraz som si bola vedomá všetkého, čo ma očakáva: nevedomosť sa stala uvedomením si tvrdej a namáhavej reality, „neviem“ sa stalo „viem a musím to urobiť.“ Mnohé skúšky boli a sú ťažkou skúškou môjho zdravia a duchovného života. Chvíle malomyseľnosti, strácania odvahy, sklamania, nepretržité pády a vstávania, boje s mojimi ohraničeniami a mojou úbohosťou, duchovná suchota, nedbanlivosť v modlitbe, napĺňali moje chvíle samoty. Moje stále naliehanie, takmer nárok v požadovaní pomoci od Pána, jeho odpustenie a jeho útecha ma nikdy neopustili. V tomto všetkom cítim veľký vnútorný pokoj, pocit veľkej vďačnosti. Na konci dňa nenachádzam slov, aby som mu vyjadrila svoju vďačnosť a úžas nad zázrakmi, ktoré Pán koná vo mne a okolo mňa. Údiv, že ešte dnes oslňuje moje oči a moje srdce.

S V E D E C T V Á

Moja duchovná cesta v Inštitúte.

Môj duchovný životopis

Duchovné materstvo

Boh píše aj po krivých riadkoch

Nekonečná prozreteľnosť Pána

Práca a život v Duchu