Svedectvá

Keď som dospela, rôzni ľudia hovorili, že patrím Pánovi a mala by som sa niekam zaradiť. Ale na tieto výzvy som bola hluchá. Pamätám si, ako sme boli s jednou skupinou za totality na duchovných cvičeniach v Poľsku v Krakove a kňaz mi povedal, že keď sa tak dlho zhováram s Bohom, mala by som ostať pri Ňom, najlepšie v nejakom kláštore, tu v Poľsku. Ja som to prehodila na vtip, že  ešte sa nenašiel taký kláštor, ktorý by objal celý svet, aby som mohla byť s Ním na každom mieste. Roky utekali a ja som stále bola slobodná, čakala som na „špeciálne Božie volanie“, ale nič. Na Troch kráľov ma zachytila časť homílie, kde kňaz hovoril asi toto:„…Ľudia sú […]

Už dlhší čas mi  „bolo ľúto zástupu, ktorý sa nemôže nasýtiť, lebo tento svet nedáva pokrm, čo hojí dušu“, a tak po dohode s niektorými volontáriami a saleziánmi som zorganizovala duchovné cvičenia pre slobodné matky, rozvedené, alebo inak opustené ženy. Pričlenili sa k nim aj dve ženy z úplného manželstva.Boli sme spolu od piatka do nedele a na začiatku sa ženy medzi sebou nepoznali. Keďže tieto cvičenia sa konali tesne pred Vianocami, ženy boli otvorené pre duchovno. Po ukončení stretnutia ženy povedali:„Prvýkrát som počula o duchovných cvičeniach, je to úžasná vec!“„Mala som možnosť zastaviť sa a zamyslieť sa nad sebou. Spoznala som aj úžitok tohto zamyslenia“.„Zrazu sú všetci ľudia dobrí a milí, všetko má zmysel a ja viem, prečo budem […]

Vinicou je celý svet, do ktorého patria aj väznice. V roku 1990 som ako laická pracovníčka – dobrovoľníčka začala vykonávať službu práve tam. Stretnutie s odsúdenými začína čítaním a výkladom Sv. Písma, smeruje ku konkrétnym  udalostiam života. Dôležitá je modlitba, do ktorej sa zapájajú väzni. Osvedčili sa krátke modlitby, potom nasleduje nejaká pieseň, niekedy sa modlíme aj ruženec. Prostredie väznice je plné napätia a piesne v úvode stretnutia zväčša rozptýlia nepokoj. Odsúdení môžu hovoriť o svojom živote, ale vedieme ich k tomu, aby sa vyjadrovali k textom Sv. Písma. Naše stretnutie nespočíva len v katechetickej práci. Je to vždy stretnutie s človekom. Preto je dôležité, aby sa s väzňami stretávali osoby vnútorne vyrovnané, žijúce aj duchovným životom.Väzni žijú vytrhnutí zo […]

Život sa mi tu odvíja veľmi intenzívne. Nemôžem sa uzavrieť do svojho súkromia a odtiaľ si organizovať svoj život, ale som vystavená každodennej neistote, čo bude, a reči sa šíria rýchlejšie ako vietor – o všetkom a o každom. Bieda, ktorú tu človek vidí, mi pomáha ďakovať a vážiť si aj to málo, čo mám: teplú vodu, elektriku, teplo a čistotu domova. (Včera si bola jedna rómska žena odo mňa pýtať sviečku, lebo vraj nemá v dome elektriku. Vodu si chodí naberať do vedra z blízkeho prameňa.) V súčasnosti zápasím s tým, aby mi žiaci priniesli 2 € na mesiac za obedy.  Zvyšok za nich platí štát, keďže ich rodičia sú v hmotnej núdzi. Sú aj takí, čo nedostanú od […]

Pred niekoľkými dňami sme prijali dieťa s maláriou a ťažkým zápalom pľúc. Napriek intenzívnej liečbe sa stav nezlepšoval. Matka bola dobrá, starala sa, ako sa patrí. Celá rodina patrí k Jehovistom. Po niekoľkých dňoch, keď som videla, že dieťa nemá nádej na záchranu života, rozhodla som sa zachrániť aspoň jeho dušu pre nebo. Pred očami rodiny som malého Jána – Michala pokrstila. Nik z rodiny nevedel, čo robím. Po krste sa mu stav zlepšil a ja som si kládla otázku, ako to poviem rodine, že majú malého kresťana. O deň na to dieťa v sanitke zomrelo. Pán videl moju snahu… Na sviatok sv. Lukáša, patróna nemocnice, sme mali svätú omšu v nemocničnej kaplnke. Slúžil ju kňaz, ktorý dobre ovláda domorodú […]