Nielen o matematike

Medzi odsúdenými
19. januára 2018
Zo života v buši
19. januára 2018

Nielen o matematike

Život sa mi tu odvíja veľmi intenzívne. Nemôžem sa uzavrieť do svojho súkromia a odtiaľ si organizovať svoj život, ale som vystavená každodennej neistote, čo bude, a reči sa šíria rýchlejšie ako vietor – o všetkom a o každom. Bieda, ktorú tu človek vidí, mi pomáha ďakovať a vážiť si aj to málo, čo mám: teplú vodu, elektriku, teplo a čistotu domova. (Včera si bola jedna rómska žena odo mňa pýtať sviečku, lebo vraj nemá v dome elektriku. Vodu si chodí naberať do vedra z blízkeho prameňa.) V súčasnosti zápasím s tým, aby mi žiaci priniesli 2 € na mesiac za obedy.  Zvyšok za nich platí štát, keďže ich rodičia sú v hmotnej núdzi. Sú aj takí, čo nedostanú od štátu nič, aj keď sú v hmotnej núdzi – lebo sa napr. zabudli zaregistrovať do systému, alebo rodičia prepijú peniaze skôr, ako ich dieťa zoberie do školy.  Za takých zaplatí obed učiteľka, alebo sa jednoducho so svojím obedom podelí.

Ako učiteľka matematiky som sa zamýšľala nad tým, načo bude mojim žiakom v živote to, že vedia rozlíšiť priamku, úsečku a polpriamku a vedia, či bod patrí alebo nepatrí priamke – pre život, ktorý teraz vedú  a v drvivej väčšine budú viesť aj v budúcnosti, je to pre nich naozaj zbytočná vec. Utešuje ma len vedomie, že sa týmito vedomosťami cibrí ich rozum. Ako pomocníčka v oratóriu, ktoré tu saleziáni majú, sa môžem tešiť z neformálnych vzťahov s rómskou mládežou, môžem pomáhať pri vedení speváckeho zboru a „vytešovať“ sa z ich zmyslu pre hudbu; z toho, že pravidelne pristupujú k sviatostiam a z toho, že aj tí najväčší nespratníci v škole ako miništranti vzorne stoja ako sviece v kostole počas celej sv. omše. Každé ráno idem pešo do práce 35 minút, za ten čas sa stihnem pomodliť jeden ruženec a niečo k tomu. Cestou naspäť druhý ruženec (ak ma niekto nezvezie) a obdivujem malebné kopčeky v okolí.