Keď som dospela, rôzni ľudia hovorili, že patrím Pánovi a mala by som sa niekam zaradiť. Ale na tieto výzvy som bola hluchá. Pamätám si, ako sme boli s jednou skupinou za totality na duchovných cvičeniach v Poľsku v Krakove a kňaz mi povedal, že keď sa tak dlho zhováram s Bohom, mala by som ostať pri Ňom, najlepšie v nejakom kláštore, tu v Poľsku. Ja som to prehodila na vtip, že  ešte sa nenašiel taký kláštor, ktorý by objal celý svet, aby som mohla byť s Ním na každom mieste.

Roky utekali a ja som stále bola slobodná, čakala som na „špeciálne Božie volanie“, ale nič. Na Troch kráľov ma zachytila časť homílie, kde kňaz hovoril asi toto:„…Ľudia sú k božiemu volaniu hluchí. Stále si myslia, že sa im zjaví Boh a do uška šepne: tak už poď. Dnes sa nám zjavila Božia dobrota a Pán nás opäť volá po mene: tak poď, neváhaj!.“ Ja som pochopila, že toto zvolanie bolo pre mňa. Oznámila som to môjmu spovedníkovi a pohyb k zasväteniu išiel priamou čiarou. Po rokoch som pochopila, že Pán si ma zasvätil v deň krstu. Bola som pokrstená 14. mája na sviatok Márie Dominiky Mazarellovej. Panna Mária mala určujúci vplyv v mojom zasvätení. Večné sľuby som skladala 15. augusta, v deň sviatku Nanebovzatia Panny Márie, sviatku, ktorý sme v rodine od detstva mali vo veľkej úcte. Som vďačná Pánovi, že na sviatok Zjavenia Pána mi po dlhých rokoch čakania  „otvoril uši“.